SERGEJ BULGAKOV: MOJA CHOROBA (január 1926)

            Človek sa bojí smrti a umierania. Nemá predstavu, aké to bude, má pochybnosť, či „to“ zvládne, keď záverečné momenty jeho života nastanú. Snáď aj preto sa necháva priťahovať svedectvami tých, ktorí sa ocitli na hranici života a smrti a následne sa vrátili „do života“. Jedným z nich je aj rozprávanie pravoslávneho kňaza Sergeja Bulgakova:

             „Ochorel som v deň svätého Serafima, ale napriek tomu som prvé dva dni vládal stáť na nohách a cítil som sa ľahko. Avšak na tretí deň mi stúpla teplota, a keďže deň po dni stúpala, tušil som, že ma zasiahla ťažká a nebezpečná choroba. Bolo to pre mňa veľké utrpenie, predovšetkým preto, lebo v noci som nemohol zaspať – aspoň mne sa javilo, že ani na jediný okamih.

            Čas sa pre mňa zastavil. Nič z toho, čo sa v tom čase udialo, nie je možné zmerať časovým údajom. Čas pre mňa existoval iba v okamihoch, keď so mnou niečo robili – zvlášť keď šlo o močové cesty – čo bolo veľmi bolestivé.

            Zdalo sa mi, že moje telesné „ja“ sa rozplynulo v horúčosti a plameni a stalo sa tekutým a roztaveným. Avšak moje duchovné „ja“ získavalo stále väčšiu ostrosť a vedomie. Bolo nepodplatiteľným sudcom môjho života. Bol som vystrašený a rozochvený. Bolo to akési strastiplné putovanie, v priebehu ktorého sa otvárali najboľavejšie rany mojej duše.

            Horúčka v kombinácii s duchovnými mukami vytvárala akoby ohnivú pec. Až vtedy som pochopil, prečo si Cirkev tak obľúbila obraz ohnivej pece a jej žiaru. Horel som totiž v takejto peci, avšak zároveň som bol akoby ochraňovaný pred ohňom. Nie je možné slovami to vyjadriť, avšak od tej chvíle viem, že je možné, aby človek horel, a pritom nezhorel. To bola prvá fáza mojej choroby – neviem, či to trvalo dlho alebo krátko – ale bola ohnivou pecou.

            A náhle, po veľkej horúčosti, prenikol do ohnivej pece môjho srdca chladivý vánok a útecha. Ako len popísať tento zázrak Božej milosti? Pocítil som to celým svojím bytím – tú nekonečnú radosť a ľahkosť – a pochopil som, že ma už nič neodlúči od Pána, pretože on ma vykúpil. Pocítil som, akého odpustenia od neho sa mi dostalo – všetky moje hriechy zhoreli v plameňoch a už ich nieto...

            Zároveň s vedomím odpustenia som pocítil, že umieram. Avšak kde je ten strach zo smrti? Niet ho. Vnímal som iba blaženosť smrti, radosť z Pána. Nebeská, ľudskou rečou nevysloviteľná radosť sa zmocnila celej mojej existencie.

            Ešte krátko predtým, ako tento zlom nastal, cítil som sa úplne vyčerpaný chorobou a hrozil som sa myšlienok na smrť. Toto zdesenie bolo spojené predovšetkým s mučivou starostlivosťou o rodinu, ktorá by ostala po mojom odchode bezo mňa. Moje srdce sa naplnilo malovernosťou. Vtedy mi pomohla krátka veta priateľa, že všetko sa deje podľa Božej vôle a ja si nemám robiť starosti. Tie slová sa mi vryli do srdca a ja som s radosťou pocítil, že Boh, ktorý ma miluje a spasí, obdobne miluje a ochráni aj moju rodinu a že ja som povinný prenechať ju Bohu. Až keď som pochopil túto pravdu a prijal som ju vo svojom srdci, pocítil som pokoj a slobodu. A zrazu – jedného po druhom – som ich volal k sebe a duchovne som ich bozkal – všetkých - tých dávno zosnulých, ako i žijúcich. Úplne slobodne som sa pritom pohyboval z miesta na miesto – bol som aj vo svojom milovanom rodnom kraji, na Kryme, kde bolo práve slnečné leto roku 1909 - roku, kedy zomrel môj syn.

            Všade vládla Božia prítomnosť. Navždy som pochopil, že existuje len Boh a jeho milosť, že my musíme žiť len pre Boha, milovať iba Boha a hľadať Božie kráľovstvo a že všetko, čo ho zatieňuje, je iba klam.

            Cítil som prítomnosť Matky Božej a privolával som ju na pomoc, pretože som nemal dosť síl stúpať nahor. Až vďaka akémusi vnútornému povelu som sa pohol vpred. Zrazu som bol unášaný smerom k Bohu, rýchlo a slobodne, oslobodený od akejkoľvek tiaže. Vôkol mňa sa rozžiarilo nevysloviteľné svetlo zvestujúce Božiu prítomnosť a čím viac som sa blížil k nemu, tým bolo svetlo jasnejšie a radosť ešte nevýslovnejšia: „slová nevysloviteľné, tajomné, ktoré človek nesmie vysloviť“ (2Kor 12,4) A práve v tom okamihu zaznel akýsi vnútorný hlas, ktorý patril môjmu sprievodcovi – bol som síce sám, ale zároveň s akýmsi „my“ – možno to bol anjel strážny a povedal mi, že sme došli príliš ďaleko a že je čas vrátiť sa k životu. A ja som pochopil a vnútorným sluchom som počul Pána, že sa uzdravujem.

            Dnes si nedokážem vysvetliť a pochopiť, ako sa to stalo, ale to isté volanie a povel, ktoré ma zbavili života na tomto svete, mi súčasne nariadili navrátiť sa k životu. S vnútornou istotou som vedel, že sa uzdravujem. Necítil som sa síce o nič lepšie, ale bol som pokojný, lebo som vedel, že sa deje Božia vôľa.

            Vrátil som sa do života s vedomím, že všetky moje hriechy zhoreli v ohnivej peci. Cítil som sa úplne oslobodený od bremena svojich minulých hriechov a dokonca sa snažím aj vymazať ich zo svojej pamäte.

            Cítim sa ako znovuzrodený, pretože v mojom živote sa uskutočnil veľký zlom, poznamenala ho oslobodzujúca ruka smrti. Neviem pochopiť a ani sa nebudem hriešne dopytovať, prečo to Boh takto učinil, môžem len byť nemým dôkazom jeho skutkov a zázrakov.

            Pane, nech sa stane tvoja vôľa! Každý deň svojej existencie i každú milovanú tvár uvítam s novou radosťou. Kiež by mne aj im Boh doprial život vo svetle, so zjavením Božím. „Ktorý Boh je veľký ako Boh náš? Ty si Boh, ktorý činí divy!“ (Ž 77,14-15)“

                         (zdroj: Sergej Bulgakov, Zápisky a duchovný denník teológa, str. 198-202)